Farnosť Nová Ves nad Váhom     

Menu


» Archív - Niečo o láske

Niečo o láske

Vieš, čo je to láska? Možno naivná otázka, možno nie. Každá druhá pesnička o nej spieva. Ale o akej láske? Aká je láska, ktorá je skutočná, pravá? Je dôležité sa to pýtať, pretože za pojem láska sa v dnešnom svete skrýva strašne veľa tvárí. Od najodpornejšieho egoizmu až po lásku, ktorá sa daruje a myslí iba na dobro toho druhého.

Láska, ktorá sa daruje! Myslím, že takto by sme mohli definovať pravú lásku. Láska, ktorá sa vie dať tomu druhému a dať sa mu úplne. Tak ako nikomu, tak aby už žiadny ďalší človek nikdy nemohol vstúpiť do vzťahu tých dvoch, ktorí sa dali jeden druhému pred Bohom a Cirkvou a zmluvou o láske si založili manželstvo. Ježiš hovorí: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Sú to vznešené slová. Hovoria o veľkosti, ktorú môže človek s Božou pomocou dosiahnuť, ku ktorej je povolaný.

Ale je  treba upozorniť na jednu vec, ktorá je skrytá za slovami darovať sa v láske. Tieto slová sa tiež môžu stať, síce peknou, ale prázdnou frázou, ba dokonca sa môžu stať klamstvom, lžou. Ako a kedy? Myslím, že logika nepustí a je nám všetkým jasné, že nikto nedá, čo sám nemá. Ak raz nemám sto eur, nemôžem ich nikomu dať aj keby som veľmi, veľmi chcel. A platí to i o vzťahu: ak sa raz „nevlastním“, ak nie som pánom nad sebou samým, ak sa neviem ovládať, nemôžem nikomu pravdivo sľúbiť, že sa mu darujem. Ján Pavol II. nám to pripomína vo svojej programovej encyklike Redemptor hominis. V jej dvadsiatom prvom bode hovorí, že je potrebné budovať čnosti, ktoré umožňujú vládu nad sebou. Tieto čnosti nie sú cieľom samé v sebe, ale umožňujú nám darovanie sa v láske. Sú podmienkou tohto darovania. Bez jej splnenia nie je ono možné. Ježiš používa výrazy : „zaprieť sám seba, kríž, zrieknuť sa seba samého ...“ A neochotu k obete pomenúva dnes v evanjeliu takto: „pre tvrdosť vášho srdca vám Mojžiš napísal toto prikázanie ( o možnosti prepustiť manželku )“.

Tieto, na prvý pohľad teoretické pravdy, majú veľmi veľký praktický dosah. Vysvetľujú nám zmysel kresťanského zriekania sa, kresťanského sebaovládania. A hovoria nám aj o jeho nevyhnutnosti. Stáva sa totiž, že niekto pekne hovorí o láske o darovaní sa, ale nemá veľkú chuť k ovládaniu seba samého, nemá chuť niesť kríž. A tak mladí, ktorí sa pripravujú na manželstvo a nevedia sa pred ním ovládať a zapierať, keď prídu pred oltár nášho Pána a tu si sľúbia, že sa jeden druhému darujú, neklamú náhodou sami seba a nehovoria prázdne slová a frázy? Nikdy som sa nevedel ovládať a ani som sa o to nikdy nesnažil a ani to neplánujem robiť, ale teraz sa ti darujem... Ďakujem pekne.

Obdobne to platí napríklad o kandidátovi na kňazstvo, ktorý sa tiež chce darovať Bohu i blížnemu, ale cestou celibátu. Ak sa nikdy v ničom nevedel zaprieť, ak sa o nič také ani nesnažil, klame. Nikto nedá, čo sám nemá. Možno, že tu je koreň mnohých zlyhaní keď sa trhá jedno telo v manželstve, alebo sa trhá darovanie v kňazstve, v zasvätení.

Sebazápor patrí podstatne ku kresťanstvu, patrí k láske. Ak by sme ho vynechali, musíme vynechať aj opravdivú lásku. Je preto veľká zákernosť ohlasovať Krista bez kríža. Ale chybou by bolo aj to, keby sme zo sebazáporu spravili cieľ kresťanstva. On je len prostriedkom, i keď dôležitým.

Moderný životný trend dnes nesie vo všetkých pádoch skloňované slovo: Liberalizmus! Sloboda! A rozumie sa ňou: Robiť to, na čo mám chuť. Ale toto je cesta k otroctvu. Napríklad vziať tvrdú  drogu je slobodou – pri prvej dávke. Po druhej dávke už nie si slobodný, lebo „to musíš mať“.  Každá závislosť vznikla tak, že najprv som bol úplne „slobodný“, len som nemyslel na dôsledky. ( obdobne alkohol, pornografia a neviazaný sex, závislosť na internete, automatoch )

Pravá sloboda je: rozhodnúť sa pre dobro, hoci je ťažké a namáhavo dosiahnuteľné a odmietnuť zlo, ktoré je lákavé, sladké, zvodné a úžasne príjemné. Pravda nás vyslobodzuje. A pravda je Boh. Pravda je v slove evanjelia. Nie je vždy príjemná, ale robí človeka slobodným a spokojným.  Takže v čom spočíva pravá láska? V kresťanskom sebaovládaní, ktoré s Božou pomocou smeruje k sebadarovaniu... Urobme si každý sám malý „test lásky“: Koľko som schopný obetovať, zrieknuť sa a vytrpieť pre milovanú osobu?

 

­ Na záver by som chcel spomenúť skúsenosť môjho priateľa Andiho:

Stalo sa to pred rokmi. Čakal svoje dievča, Ivku, ráno v kostole. Neprichádzala.  Potom počul húkačky sanitiek, jedna za druhou. Dostal zlé tušenie. To, čo sa postupne dozvedal, mu pripadalo ako zlý sen: havária autobusu, pokazené brzdy zo strmého  kopca košického sídliska, hrozný náraz do steny domu. Rozochvený bežal do nemocnice. Dievčina dobitá, zuby vyrazené, zlomené sánky, pohmoždená tvár, rebrá dolámané. Šesť týždňov pila len s hadičkou cez zadrôtované ústa. Vlastní rodičia ju v špitáli nespoznali, vyšli z izby  a pýtali sa sestričky, kde leží ich dcéra. Jej priatelia prišli a keď ju videli, len plakali. Úžasné povzbudenie. J Ale tento chalan ju nenechal, denne bol pri nej, povzbudzoval ju, podržal ju v najhoršom.  Doma si čítal knihu Jób, pýtal sa Pána Boha  a hľadal zmysel toho všetkého. A Boh sa staral: Lekár, plastický chirurg,  ktorý mal ísť práve na dovolenku, keď ju zbadal, povedal, že nikam nejde, dokiaľ to dievča nedá dokopy. Odviedol dokonalú prácu. Ivka sa pozviechala, tvár jej zachránil.

Teraz sú šťastnými manželmi, majú päť deti a ja z týchto manželov cítim, že ich láska neochladla. Bola totiž preskúšaná. Vernosť v skúškach nie je možná bez Božej pomoci a našej snahy zabúdať na seba.

Blažej Čaputa, farár

 

Použité pramene:

  1. Sväté písmo Nového zákona
  2. Homília mons. Mariána Bublinca, 2009
YzdhZDg5O