Kde iní končia, tam my začíname ... !

( zopár myšlienok do dušičkového obdobia )

Pred niekoľkými rokmi bolo pri cestách vídať veľké bilboardy s nápisom:  „Kde iní končia, tam my začíname...“  Toto heslo malo vyjadriť  životaschopnosť firiem, ktoré sa vedia uchytiť i tam, kde to druhí nezvládli.

V tomto dušičkovom období mi prichádza na myseľ  práve tento nápis, lebo dobre naznačuje posolstvo liturgie novembrových dní: Kde iní „končia“ so svojou nádejou, zmyslom života, pokojom, lebo sa stretli so smrťou blízkej osoby, tam „my začíname“ viac veriť, dúfať a očakávať tajomné, večné skutočnosti Božieho kráľovstva. Pre nás, ktorí sme uverili Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi, nie je smrť slepou uličkou, ale bránou k novému životu. Tá  smrť blízkych, ktorá nás zranila, ale ani smrť vlastná, ktorá nás raz čaká. Benedikt XVI. to vyjadril v encyklike o nádeji  vetou: „Rozlišovací prvok kresťanov je, že majú budúcnosť. Nebo nie je prázdne!“

Prechádzka jesenným cintorínom, žiariacim svetlami, je príležitosťou k tichému zamysleniu nad životom drahých, ktorí sú už na druhom brehu života. Ale nostalgia nestačí. Vedie ma to k spytovaniu svedomia:  Dal som im dosť lásky? Nezanedbal som niečo? Myslím dosť často na ich duše v modlitbe, obetách, získavaní odpustkov? Ak sú ešte v očistci, nemám na tom aj ja svoj podiel? Tajomno a neznámo, ktoré visí nad týmito úvahami, nech ma povzbudí  k dôvere v Božie milosrdenstvo, ktorému ich duše zverujeme. Skúmanie svedomia môže pokračovať aj ďalej: Je Kristus, Pán života a smrti, skutočne aj Pánom mojej rodiny? Vo svojej autobiografii píše učiteľka Cirkvi sv. Terezka z Lisieux, že prvé slovo, ktoré vedela ako malá napísať, bolo slovo „nebo“. A pred smrťou povedala: „Pre mňa si nepríde smrť, ale Ježiš.“ Večnosť už vlastne začala. Vychovávam aj ja svoje deti pre nebo? Učím ich vlastným príkladom zriekať sa pominuteľných príjemných vecí kvôli večným? Dokážu utrpenie premieňať na lásku?

Nad jedným hrobom, v ktorom odpočíva službou zodraté kňazské srdce, je takýto náhrobný nápis: „Tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“  Veta z Božieho slova, z knihy proroka Daniela, vrytá do skaly, je vlastne najstručnejším návodom pre rodičov a vychovávateľov , ako nájsť cestu do neba. Veď každým múdrym výchovným zásahom, každou obetou pre rodinu a duchovný rozvoj jej členov, vpisujú svoje vlastné  meno do neba, alebo presnejšie: do Božieho srdca...

                                                                                                          Blažej Čaputa, farár