Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(1003) (Ef 2,6), je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3), a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2Kor 5,2):
Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.“

Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.

Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, lebo nám ho zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom; do neho sme krstom včlenení a v ňom sme adoptovaní za Božích synov.

Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.

Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.

Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.

Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.

KKC 2796-2802

Zdroj obrázku: www.anima.sk