Teraz však „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2Kor 5,7) a poznávame Boha „len nejasne, akoby v zrkadle… iba čiastočne“ (1Kor 13,12). A hoci vieru osvecuje ten, v ktorého veríme, často ju žijeme v temnote. Viera môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa často zdá veľmi ďaleko    od toho, o čom nás uisťuje viera. Zlo a bolesť, nespravodlivosti a smrť, ktoré zakusujeme, akoby protirečili dobrej zvesti; môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením.

Niekedy sa môže zdať, že Boh je neprítomný a neschopný zabrániť zlu. Boh Otec však zjavil svoju všemohúcnosť najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a v zmŕtvychvstaní svojho Syna, ktorými premohol zlo. Ukrižovaný Kristus je teda Božia moc a Božia múdrosť. „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1Kor 1,24-25). V Kristovom zmŕtvychvstaní a povýšení Otec konal „podľa pôsobenia“ svojej „mocnej sily“ a ukázal, „aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich“ (Ef 1,19-22).

Iba viera môže prijať tajomné cesty Božej všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu silu.  Vrcholným vzorom tejto viery je Panna Mária, ktorá uverila, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a mohla zvelebovať Pána: „lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lkl ,49).

KKC