Majetok ako bariéra?
V USA prebieha vcelku zaujímavá privatizácia: Istý americký podnikavec ponúka na predaj pozemky na Marse! ( alebo snáď „pomarsky“? 
) . Za poplatok niekoľko sto dolárov dostanete certifikát o tom, že ste majiteľom zopár hektárov marťanskej pôdy. Ako sa tam dostanete? No, ... to je už váš problém! Biznis je biznis. Tak sa poponáhľajte, lebo záujemcov je dosť. Mars má už totiž niekoľko tisíc čerstvých obyvateľov.
A ktosi sa na tom dobre smeje ...! Ktosi tu ťaží z ľudskej chamtivosti, túžby „mať“. Ale kresťan je ten, kto chce hlavne „byť“, čiže tvoriť vzťahy - s Bohom a ľuďmi - a tu nachádzať bohatstvo života.
Evanjelium sv. Marka nám hovorí o stretnutí, ktoré mal Ježiš Kristus s bohatým mladíkom. Tento žil síce statočne, ale mal jednu chybu: miloval svoj veľký majetok viac ako Ježiša. Keď ho Pán pozval nasledovať ho, zbledol a zosmutnel. Odišiel preč a, podľa slov sv. Augustína, už nikdy sa s Kristom nestretol. Majetok sa pre neho stal bariérou voči Bohu. Ten mladý, nábožný muž, bol vlastne otrokom hmoty, lebo bol na majetok naviazaný. Preto Pán musel povedať: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetok.“
Čo my najčastejšie považujeme za bohatstvo? Asi peniaze, pozemky, úrodu, zásoby, oblečenie, auto, domy ... Neraz aj zabúdame na oveľa väčšie bohatstvo: zdravie, skúsenosti, vzdelanie, dobrá výchova, rodina, naše deti, priatelia ... Ale najčastejšie sme úplnými ignorantmi voči tomu najväčšiemu bohatstvu, pokladu ducha: viera a modlitba, poznanie Boha a osobná skúsenosť s ním, múdrosť Biblie, možnosť sviatostného života, spoločenstvo Cirkvi a vzájomné vzťahy, istota poznania Božej pravdy, kresťanské princípy pre rodinný život, ale hlavne nádej na nebo, na večný život v Bohu ...
A preto som najchudobnejší vtedy,:
* keď som stratil milosť Božiu hriechom.
* keď dokopy nič neviem o svojom náboženstve, Biblii, náuke Cirkvi.
* keď pri stretnutí hovorím hodiny o profánnych veciach ale onemiem, keď mám povedať čo len jednu osobnú skúsenosť s Bohom.
* keď ako rodič deti vediem k slušnému správaniu, šatím a kŕmim ich a dovediem do školy, ale mlčím o Bohu a neviem im nič duchovné odovzdať .
* keď sa neviem podeliť s tým, kto je núdznejší a chudobnejší ako ja.
* keď túžim po Božom odpustení a sám ho nechcem druhým darovať
* keď vkladám svoju nádej len do pominuteľných pozemských vecí, ale netúžim po večnom živote v nebi.
V istej rodine sa odohrala takáto scéna:
Otec sa vrátil z práce a smutne povedal, čo všetci už dlhší čas tušili: „Dnes som dostal výpoveď.“ Štyri malé deti razom utíchli. Manželka najprv ťažko zavzdychala a utrela si slzu. Potom statočne podišla k manželovi a pokojne povedala: „Budeme to mať trochu ťažšie, ale vydržíme.“ Všetci cítili, že otca v tej chvíli nesmú sklamať. Doteraz ich živil a povzbudzoval on. Dnes ho musia podržať oni. Malá Lucka vzala svoju pokladničku s drobnými a bez váhania ju otcovi vložila do dlane. Urobil tak i Patrik, Anka i Karol, ktorý dodal: „Ocko, neboj sa, zvládneme to.“ Otec sa dojato usmial a pobozkal syna: „To vieš, že to zvládneme!“
Vzťahy plné Božej lásky a dôvery sú väčším bohatstvom ako všetky poklady sveta. Kto miluje, ten je bohatý i obohacuje druhých, hoci by nemal ani haliera vo vreckách.
Blažej Čaputa, farár
