Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána: O modlitbe Pána

Reč a prosba tých, čo sa modlia, má byť poznačená poriadkom, pokojom a úctou. Máme myslieť na to, že stojíme pred Božou tvárou. A Božím očiam sa treba páčiť aj postojom tela a tónom hlasu. Lebo ako je bezočivý človek hlučný a kričí, tak zasa slušnému človeku pristane, keď sa modlí skromne. Ostatne Pán nám ako učiteľ prikázal, aby sme sa modlili v skrytosti, v ústraní na odľahlých miestach, vo svojich izbách, čo sa najlepšie zhoduje s vierou, aby sme vedeli, že Boh je všadeprítomný, že všetkých počuje a vidí a plnosťou svojej veleby preniká aj do odľahlých a tajných miest, ako je napísané: „Ja som Boh blízky, a nie Boh zďaleka. Vari sa človek tak skryje do úkrytu, že ho ja neuvidím? Či ja nenapĺňam nebo i zem?“ A zasa: „Božie oči na každom mieste pozorujú dobrých i zlých.“

A keď sa schádzame s bratmi a s Božím kňazom slávime svätú obetu, musíme dávať pozor na skromnosť a poriadok, aby sme svoje modlitby nechrlili bez ladu a skladu, neusporiadanými slovami, a prosbu, ktorú máme skromne odporúčať Bohu, nevnucovali hlučnou mnohovravnosťou. Veď Boh nepočúva hlas, ale srdce, ani netreba upozorňovať hlasným krikom toho, ktorý vidí myšlienky, ako to potvrdzuje Pán, keď hovorí: „Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach?“ A na inom mieste: „A všetky cirkvi spoznajú, že ja skúmam vnútro i srdce.“

Anna sa toho v Prvej knihe kráľov drží a tým je predobrazom Cirkvi. Ona neprednášala Bohu hlučne svoje prosby, ale potichu a skromne v skrýši svojho vnútra. Hovorila v skrytej modlitbe, ale s očividnou vierou, hovorila nie hlasom, ale srdcom, lebo vedela, že Pán takto počúva, a úspešne dosiahla, o čo prosila, lebo úprimne prosila. Sväté písmo to jasne ukazuje: „Hovorila si iba v srdci; pery sa jej síce pohybovali, ale hlas počuť nebolo, a Pán ju vyslyšal.“ Aj v žalmoch čítame: „Uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach.“ Aj cez Jeremiáša Duch Svätý dokladá a učí to isté: „Tebe, Pane, sa treba klaňať v duchu.“

Milovaní bratia, ten, kto sa klania, nesmie prehliadnuť, ako sa modlil v chráme mýtnik s farizejom. Nedvíhal bezočivo oči k nebu, ani spupne nevystieral ruky, ale bil sa do pŕs a priznával hriechy ukryté vo vnútri, a tak prosil Božie milosrdenstvo o pomoc. A hoci farizej bol spokojný sám so sebou, posvätenie si väčšmi zaslúžil ten, ktorý takto prosil, ktorý nevložil nádej na spásu do svojej sebavedomej nevinnosti, lebo nik nie je nevinný, ale v pokornej modlitbe vyznával svoje hriechy. A ten, čo pokorným odpúšťa, vyslyšal jeho modlitbu.

Zdroj obrázku : www.magnificat.sk