Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny,  podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v Chráme. 

Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49).

Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času: synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti  s ľuďmi a pre ľudí.                                            

   KKC                                                                                                                                                                

                                                   L.Záborský - Kristus pri modlitbe