Veď čo by si nemohli od Božej milosti sľubovať srdcia veriacich, keď sa pre nich jediný Boží Syn, spoluvečný s Otcom, nielen narodil ako človek z človeka, ale aj zomrel rukami ľudí, ktorých stvoril?

Je veľké, čo nám Pán sľúbil v budúcnosti. Ale oveľa väčšie je to, čo sa už pre nás stalo a čo oslavujeme.

Božie Slovo „sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Lebo samo v sebe nemalo nič, z čoho by bolo mohlo za nás zomrieť, keby si nebolo z nás vzalo smrteľné telo. Tak mohol nesmrteľný zomrieť, tak chcel smrteľným darovať život: chcel dať účasť na svojom živote tým, s ktorými mal účasť najprv na ich živote. My sme nemali nič svoje, z čoho by sme žili, on zasa nič svoje, z čoho by bol zomrel.

A tak s nami vzájomnou účasťou vykonal obdivuhodnú výmenu: naše bolo, z čoho on zomrel, jeho bude, z čoho my máme žiť.

Nielenže sa teda nemáme hanbiť za smrť Pána, nášho Boha, ale máme do nej vkladať bezhraničnú nádej a máme sa ňou zanietene chváliť: veď tým, že od nás prijal smrť, ktorú v nás našiel, dal nám neotrasiteľnú istotu, že nám v sebe dá život, ktorý sami zo seba mať nemôžeme.

sv. Augustín

Zdroj obrázku: www.magnificat.sk