Kristus je stále so svojou Cirkvou, najmä v liturgických úkonoch. Je prítomný v obete svätej omše aj v osobe toho, kto ju slúži, lebo teraz sa prostredníctvom kňazov obetuje ten istý, čo kedysi obetoval seba samého na kríži, ale je prítomný najmä pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. A napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Vskutku, na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy priberá Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva úctu večnému Otcovi.

Liturgia sa teda právom považuje za vykonávanie Kristovho kňazského úradu. V nej sa zmyslovými znakmi vyjadruje a primerane každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, koná úplnú verejnú bohopoctu.

Preto je každé liturgické slávenie, ako dielo Krista kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, osobitne posvätným úkonom a účinnosťou sa mu nevyrovná, ani čo do významu, ani čo do stupňa, nijaký iný úkon Cirkvi.

Z konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii

Zdroj obrázku: www.dke.katowice.pl