Zaujímavosťou je, že evanjelium dáva do protikladu istého, neurčitého a hlavne nepomenovaného bohatého človeka, ktorý mal všetko, čo si len zažiadal, veď sa obliekal do purpuru a kmentu a denne prepychovo hodoval, so žobrákom, menom Lazár, ktorý si líhal pri boháčovej bráne. Žobrák má meno, Lazár, čo znamená Boh pomáha. Naopak boháčovi akoby evanjelium nevedelo „prísť na meno“.

Čas bežal a obaja zomreli. Lazár, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho  lona“. Ako vznešene, až oslavne znejú tieto slová. Abrahám, otec veriacich, symbol Božieho majestátu. V jeho lone nachádzame Lazára v plnosti jeho ľudskej dôstojnosti, ako človeka, ktorý si zasluhuje úctu a pozornosť, pretože je Božím dieťaťom. Boháč, toho pochovali. Kam? Do zeme, kde si vytvoril svoju istotu.

„A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou…“ Konečne zdvihol zrak a videl aj niekoho iného ako seba. Videl Abraháma a videl Lazára. Predtým mu nestáli za pohľad. Evanjelium neuvádza, žeby pohŕdal Bohom alebo chudákom. Iba sa nikdy na nich nepozrel, keďže videl iba vlastné záujmy. Konečne videl a konečne prehovoril a oslovil Otca. A až na tomto mieste opäť dostáva meno: „Synu, spomeň si…“ Len škoda, že už je neskoro.

o. Martin

Lazar a boháč - zdroj obrázku: www.orthodoxiachristiana.cz