Reč a prosba tých, čo sa modlia, má byť poznačená poriadkom, pokojom a úctou. Máme myslieť na to, že stojíme pred Božou tvárou.
A Božím očiam sa treba páčiť aj postojom tela a tónom hlasu. Lebo ako je bezočivý človek hlučný a kričí, tak zasa slušnému človeku pristane, keď sa modlí skromne. Ostatne Pán nám ako učiteľ prikázal, aby sme sa modlili v skrytosti, v ústraní na odľahlých miestach, vo svojich izbách, čo sa najlepšie zhoduje s vierou, aby sme vedeli, že Boh je všadeprítomný, že všetkých počuje a vidí a plnosťou svojej veleby preniká aj do odľahlých a tajných miest, ako je napísané: „Ja som Boh blízky, a nie Boh zďaleka. Vari sa človek tak skryje do úkrytu, že ho ja neuvidím? Či ja nenapĺňam nebo i zem?“ A zasa: „Božie oči na každom mieste pozorujú dobrých i zlých.“
Milovaní bratia, ten, kto sa klania, nesmie prehliadnuť, ako sa modlil v chráme mýtnik s farizejom. Nedvíhal bezočivo oči k nebu, ani spupne nevystieral ruky, ale bil sa do pŕs a priznával hriechy ukryté vo vnútri, a tak prosil Božie milosrdenstvo o pomoc. A hoci farizej bol spokojný sám so sebou, posvätenie si väčšmi zaslúžil ten, ktorý takto prosil, ktorý nevložil nádej na spásu do svojej sebavedomej nevinnosti, lebo nik nie je nevinný, ale v pokornej modlitbe vyznával svoje hriechy. A ten, čo pokorným odpúšťa, vyslyšal jeho modlitbu.
sv. biskup Cyprián
L.Záborský : "Kristus pri modlitbe"